Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

História

História Turčianskych Teplíc

Úvod

V údolí horného Turca, pod juhozápadným výbežkom Veľkej Fatry leží kúpeľné mesto Turčianske Teplice. Malebná krása skalnatých končiarov, holé grúne neďalekých Lazov a severné svahy Kremnického pohoria vytvárajú prekrásne okolie, plné možností na poznávanie prírody a jej krás. Turčianske Teplice boli oddávna pre svoju polohu, ale najmä pre vysokú liečivú silu prírodných prameňov strediskom návštev domácich i zahraničných hostí.

Turčianske Teplice patria medzi najstaršie kúpeľné mestá Slovenska. Prvá písomná zmienka o meste, resp. o teplých prameňoch pochádza z roku 1281, kedy vtedajší kráľ Ladislav IV. darovacou listinou poručil hájske panstvo a na jeho západnej časti ležiace teplé pramene grófovi Petrovi.

V roku 1533 sa Turčianske Teplice stali majetkom mesta Kremnice. Kremnica sprístupnila pramene všetkým vrstvám spoločnosti a začala kúpele nielen využívať, ale aj budovať. Aj keď boli teplické liečivé pramene známe a navštevované, predsa sa túžby Kremnice, postaviť v Turčianskych Tepliciach vhodné budovy na ubytovanie hostí, splnili až v 19. storočí. Postupne sa začali budovať a rozrastať. Po februári 1948 boli Štubnianske Teplice premenované na Turčianske Teplice a druhýkrát v histórii sa stali sídlom okresu. Dňa 20.2.1949 sa Kremnica vzdala svojich práv na kúpele a vznikli Československé štátne kúpele a žriedla

V Turčianskych Tepliciach sa ako v jediných kúpeľoch na Slovensku liečia choroby obličiek a močových ciest. S úspechom sa tu liečia i choroby pohybového ústrojenstva, najmä stavy po reumatických zápaloch kĺbov, degeneratívne chronické ochorenia, ochorenia bedrových, kolenných kĺbov, chrbtica, poúrazové deformácie a pooperačné stavy pohybového ústrojenstva. Okrem dospelých sa tu od roku 1993 liečia aj deti. Kúpele ponúkajú aj liečebné a rehabilitačné pobyty pre široký okruh záujemcov.

Na liečebné účely sa využívajú horúce pramene liečivých vôd, ktorých teplota sa pohybuje od 38 do 46 stupňov C. Síranovo-hydrouhličitanová vápenato-horečnatá hypotonická voda sa využíva v bazénových a vaňových procedúrach. Pri chorobách obličiek a močových ciest sa predpisuje liečba pitnými kúrami. K týmto procedúram sa pridružujú masáže, suché zábaly, individuálna pohybová liečba, rehabilitačné cvičenia, vodoliečba, fyzikálna liečba, elektroliečba, sauna a terénna liečba.
V roku 1996 sa Turčianske Teplice stali tretíkrát okresným mestom, ktorého budúcnosť je úzko spojená s rozvojom cestovného ruchu, kúpeľníctva, ale aj s budovaním turistických zaujímavého čistého zdravého mesta.

Prírodná scenéria v skratke

Nadmorská výška: 518 m n. m.
Rozloha: 33 481 150 m2
Pohoria: Veľká Fatra (východ), Kremnické vrchy (juhovýchod), Žiar (západ), Malá Fatra (sever)
Najvyššie vrchy Veľkej Fatry: Tlstá 1406 m n.m., Ostrá 1264 m n.m., Drienok 1264 m n.m., Jasienok 1255 m n.m., Krížna 1574 m n.m., Ostredok 1592 m n.m.
Zloženie Veľkej Fatry: Vápencové a dolomitové komplexy
Najvyššie vrchy Kremnického pohoria: Flochová (Handel) 1318 m n.m., Skalka 1213 m n.m. (umiestnený televízny vysielač)
Zloženie Kremnického pohoria: Andezity, tufy, tufity, ryolity, brekcie - vznik sopečnou činnosťou.
Zloženie pohoria Žiar: Vápence, dolomity, sliene, bridlica, vápenité pieskovce, íle.
Zloženie Turčianskej kotliny: Sedimenty treťohôr a štvrtohôr.
Lesy: Zmiešané - prevláda smrek 60% ihličnany (borovica, jedľa, červený smrek, tis obyčajný, kosodrevina),40% listnáče ( buk, javor, jaseň, brest, breza, jeľša, osika, lipa, dub, jarabina, topoľ, pagaštan konský)
Kroviny: Lieska, trnka, šípová ruža, hloh, baza čierna, malina plazivá.
Rastlinstvo: čučoriedka, brusnica, lesné jahody, šafrán, poniklec slovenský, veternica narcisokvetá, horce, plesnivec alpinský, cyklámen fatranský, lykovec voňavý, črievičník papučka, jelení jazyk celolistý, marinka voňavá, zubačka cibuľkonosná, mesačnica trvácna, deväťsil biely, orlíček obyčajný, žltohlav európsky (jeho kvet tvorí emblém Chránenéj krajinnej oblasti Veľká Fatra).
Zver: Jeleň, kamzík (Gaderská a Blatnická dolina), diviak, medveď, rys ostrovid, líška, zajace (ich počty klesajú), jazvec, kuna, divá mačka, vydra, vlk.
Vtáci: Orol skalný, kaňa lesná, tetrov, hlucháň, holniak, sluka lesná, krkavec, kukučka, ďateľ, holub divý, divá kačka, bocian biely, bocian čierny.
Ryby: Pstruh, lipeň, šťuka, hlavátka (Turiec).
Potok: Žarnovica (v najnovších mapách nazývaná Teplica)
- je pravostranným prítokom rieky Turiec,
- vyteká spod Veľkého Rakytova,
- priberá potoky: Kostolec, Široká, Rožkovský potok, potok z Lopuišnej.


História v skratke

Od najstarších čias
Najstaršie osídlenie Turca: Prvé osídlenie v dobe kamennej, v eneolite (3200 - 1900 pred n. l.). V strednej fáze tohto obdobia to boli ľudia kanelovanej kultúry, nazvanej podľa výzdoby keramiky kanelmi.Nález kamennej sekerky z tohto obdobia v samotnom meste.

V dobe bronzovej (1900-700 pred n. l.) to bol ľud tzv. lužickej kultúry.Z tohto obdobia sa datujú nálezy dvoch pokladov , a to poklad bronzových ihlíc s guľovými hlavicami a rytou ozdobou, nájdený vo Vieske, a poklad bronzových nástrojov a šperkov z okolia Hornej Štubne (uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine).

V dobe železnej, staršej - halštatskej (700 - 500 pred n. l.) a mladšej laténskej (500 - 0 pred n. p.) je osídlenie značne konzervatívne, pretože poznanie nového kovu železa sa dostáva do neprístupných kotlín neskôr. V dobe laténskej prichádzajú na územie Kelti, o čom svädčí nález dielne na výrobu keltských žarnovov na pravekom hradisku v Rakši.
Najstarší písomný údaj o Turci: Z roku 1113 v Zoborskej listine sa uvádza turčianska osada Villa Wescan ako majetok Zoborského opátstva. Ležala pravdepodobne medzi Slovenským Pravnom a Jazernicou. Ďalej sa už neuvádza. V 12. storočí patril Turiec do kráľovskej lesnej župy, ktorú tvorilo Zvolenské panstvo.

I. písomná zmienka o teplých prameňoch: V roku 1281 daroval uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky územie Hájskeho panstva grófovi Petrovi.
Pri Žarnovici sa spomínali termálne pramene, telá voda "Toplucha", t.j. prvá dochovaná písomná zmienka o termálnych prameňoch na území dnešných Turčianskych Teplíc.

Vymedzenie chotárnych hraníc v spomenutej kráľovskej darovacej listine bolo približne takéto:
Prvý medzník hájskeho panstva sa začína na východe vo vrchoch pri prameni Bystrice. Odtiaľ prechádza horami k Háju po Temný kút, kde bola medzníkom hruška, odtiaľ na sever po nedozorský chotár. Hranica zostupuje cez starý závoz k dubu až po hradskú, ktorá bola vzdialená od svätomichalského kostola na dohodenie kameňom. Hradská tvorila hranicu asi v dĺžke pol kilometra, potom sa stočila k Žarnovici. Potok Žarnovica tvorí prirodzenú hranicu hájskeho chotára zo západnej strany, a to až po Dolnú Štubňu. Hranicu chotára v miestach Dolnej Štubne preťala hradská po potôčik Bukovinu (Bukuyna)a odtiaľ sa tiahla južným smerom po miesto Vezeuses až k prameňu Bystrice


Majitelia teplých prameňov

• Prví majitelia boli Hájski páni.
• Z prelomu 13. a 14. storočia, z obdobia posledných uhorských kráľov z rodu Arpádovcov, nie sú o Tepliciach žiadne správy.
• V roku 1340 daroval kráľ Karol Robert z Anjou Hájske panstvo za verné služby grófovi Močkovi a jeho potomkom Dominikovi, Mikulášovi, Tomášovi a Ladislavovi.
• Po smrti majstra Dominika prevzal Hájske panstvo jeho synovec Peter, ktorý panstvo rozšíril o Dolnú Štubňu a založil v roku 1390 Novú Lehotu (Hornú Štubňu).
• Na konci 15. storočia rodina Hájskovcov vymrela a na základe podpory kráľa Mateja Korvína získal tretinu Hájskeho panstva dvoran Michal Majtényi (časť majetku už získal od Hájskovcov do zálohy). Zbytok panstva malo v záložnom práve mesto Kremnica. Pre zamotané majetkoprávne veci dochádza k sporom o majetok. Panstvo si nakoniec udržala manželka Uršula až do roku 1530, keď rod vymrel.
• Po bitke pri Moháči daroval panstvo kráľ Ján Zápoľský Petrovi Petrovičovi z Kóvaru.
• V roku 1531 však obsadil panstvo kapitána Jána Zápoľského Peter Kostka, ktorého právo zaniklo v roku 1532 nástupom Ferdinanda I. Habsburského k moci v Turci .
• Dňa 5.9.1533 získala Hájske panstvo Kremnica, ale spory o panstvo neskončili.
• 31.8.1535 sa banské mesto Kremnica stáva definitívnym majiteľom Hájskeho panstva. Majiteľom kúpeľov je aj po vzniku ČSR, do roku 1949

Obyvateľstvo:

V roku 1880 128 ľudí
V roku 1890 157 ľudí
V roku 1910 288 ľudí
V roku 1921 452 ľudí


Okres: v rokoch 1880 - 1923, 1949 - 1960 a opäť v júli 1996


Výstavba kúpeľov

• V roku 1495 sa pokúsil postaviť prvý kamenný dom Valentín Korom, majiteľ Blatnického hradu a tým aj Viesky. Stavbu pre spory s Majtényim musel zastaviť.
• V roku 1502 postavil Majtényi pri termálnych prameňoch dom a pramene oplotil. Korom dal stavby a oplotenie zrúcať. V roku 1504 Majtényi stavby obnovil.
• Korom 30.4.1504 stavby opäť zničil a dal zasypať aj termálne pramene. Z tohto obdobia pochádza nový názov Turčianskych Teplíc - Thermae Stubnenses (Štubnianske kúpele).
• Po smrti Majtényiho manželka Uršula (vydatá Zábladská) obnovila ohradu a prístrešie nad termálnymi prameňmi. Postavila aj dom pre hostí, v ktorom býval hostinský. Okolo roku 1530 dala postaviť útulok pre starých a nevládnych ľudí. Budova existovala do roku 1762.
• V roku 1549 postavila Kremnica "nový kúpeľ", takže predchádzajúce stavebné úpravy Uršuly boli pokladané za "starý kúpeľ".
• V roku 1553 postavil František Révai oproti termálnym prameňom na druhej strane potoka Žarnovica drevený hostinec.
• V roku 1568 postavil prvú lekársku izbu Barbier Ján z Mošoviec.
• V rokoch 1592 - 1594 mesto Kremnica postavilo pri prameňoch murovaný dom. Budova dostala ľudové pomenovanie Kamenný dom - Kamenica. Slúžila svojmu účelu do I. ČSR, kedy bola nahradená liečebným domom J. Kollára.
• V roku 1593 bola postavená budova Červeno-bieleho kúpeľa (už neexistuje). V roku 1639 Kremnica zrenovovala Červeno-biely kúpeľ.
• V roku 1653 majiteľ révaiovského hostinca František Balaša zbúral starý drevený hostinec a postavil novú murovanú stavbu (stála do polovice 20. storočia).
• V roku 1728 Kremnica postavila Zelený kúpeľ (dnešný Modrý kúpeľ), pristavila kuchyňu, päť izieb a opravila vežičku.
• V roku 1743 Kremnica uskutočnila veľkú renováciu kúpeľných budov. Vyčistila žriedla, celý areál kúpeľov oplotila a smerom od Hája postavila vstupnú bránu.
• V roku 1773 sa prvýkrát stretávame s pomenovaním kúpeľov Teplicza.
• Na mieste dnešnej kaplnky boli postavené v 18. storočí základy nového chudobinca, ktorý v roku 1881 rozšírili o poschodie. Budova slúžila ako úrad, škola, byty, súd, väzenie, fara. Časť budovy - kaplnka - bola vyhradená pre potreby veriacich.
• V roku 1872 bola dokončená výstavba železnice (Vrútky - Zvolen), čo podnietilo prestavbu kúpeľov. Zbúrali drevené stavby, zostal iba mlyn a Sedliacky - Ľudový kúpeľ.
• V rokoch 1881 - 1882 bol postavený dom pre záhradníka a skleníky a tak celý park bol vzorne udržiavaný.
• V rokoch 1884 - 1885 na mieste Zeleného kúpeľa a kúpeľného domu pri ňom bol postavený nový Zelený, dnešný Modrý kúpeľ a liečebný dom Alžbeta (dnešný Kollárov dom), blízko nej postavili "Verandu" plniacu úlohu spoločenskej miestnosti.
• V roku 1884 postavili ďalšiu kúpeľnú budovu, Jozefov dom (dnes už asanovaný). V tomto období boli podnikateľmi postavené hotely Neufeld a Royal.
• Okolo roku 1895 stála už v Tepliciach pošta (premiestnená z Dolnej Štubne).
• V roku 1905 bola postavená štátna ľudová škola.
• Od 1.9.1911 sa začalo vyučovať v novopostavenom učiteľskom ústave, ktorý bol nástupcom Učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom.
• V roku 1910 bola v meste založená s pomocou martinskej sporiteľne Ľudová banka. Bola umiestnená vo Vieske.
• V roku 1913 založili v meste tlačiareň, ktorá pracovala do roku 1924. Bola umiestnená v susedstve dnešnej Galandovej galérie.
• Počas I. svetovej vojny založil židovský podnikateľ Leopold Lichtenstein medzi Vieskou a Diviakmi parnú pílu, ktorú postupne rozširoval. Podnik sa stal základom drevárskeho podniku Drevina.
• Po I. svetovej vojne postavili nový hotel Šavol, dnešný Vyšehrad.
• V roku 1920 dostalo mesto nové meno a z bývalého Stubnyafúrdó sa stali Štubňanské Teplice, neskôr Štubnianske Teplice. Dom "Alžbeta" premenovali na Ličebný dom Jána Kollára.
• V roku 1925 zbúrali najstarší kamenný objekt - Kamenicu a na jej mieste postavili Grand hotel (1927, dnešný liečebný dom Malá Fatra). Obnovené boli športoviská, tenisové kurty a postavené boli i termálne kúpalisko.
• V rokoch 1939 - 1940 bol prestavaný na nátlak verejnosti Biely a Červený kúpeľ.
• V roku 1934 bola vydláždená hlavná cesta v smere Dolná Štubňa - Diviaky.
• V Od 8.11.1927 do 20.12.1931 výstavba železničnej trate Horná Štubňa - Handlová
• Od 28.9.1936 do 19.12.1940 výstavba železničnej trate Diviaky - Banská Bystrica s najdlhším tunelom na Slovensku (Harmanecký tunel - 4700m). Na konci II. svetovej vojny bola spustošená, k obnoveniu došlo 1.3.1946.

Kúpele v 17. storočí podľa popisu anglického cestovateľa a prírodovedca Eduarda Browna:
Teplota vody zodpovedá teplote vody v kráľovských kúpeľoch v Anglicku.
Je 7 kúpeľov: 1. kúpeľ pre šľachticov, 2. kúpeľ pre vznešených pánov, 3. kúpeľ pre sedliakov, 4. kúpeľ pre sedliačky, 5. kúpeľ pre žobrákov, 6. kúpeľ pre tých, čo sú nakazení venerickým luesom, 7. kúpeľ pre cigáňov.



 


 

Z histórie mestských častí

Vieska

• leží v najtesnejšej blízkosti mesta, na západnom beruhu riečky Žarnovica severne od Turčianskych Teplíc. • Od roku 1340 je datovaný prvý údaj o jej existencii v listine Karola Róberta, ktorou daroval Háj a Čremošné grófovi Močkovi.Územie patrilo k Blatnickému panstvu. • V rokoch 1539 - 1848 je Blatnické panstvo vlastníctvom Révaiovcov. Posledné pozemky parcelovali Révaiovci vo Vieske až v roku 1932. (Dnes tvoria Železničnú a Somolického ulicu). • V roku 1822 bola postavená zvonica. Nové zvony boli kúpené v roku 1931 a v roku 1934 hasičská striekačka.. • V rokoch 1873 - 1905 pôsobila obecná (jednotriedna) škola, v ktorej si občania Viesky vydržiavali slovenského učiteľa (stála na Družstevnej ulici). • Remeslá: v 19. storočí boli vo Vieske farbieri združení do vlastného cechu, v roku 1895 prisťahovanie súkenníkov z Veľkého Čepčína - bratia Koričianskovci. V roku 1899 bolo prvé divadeľné predstavenie viešťanských ochotníkov. Michal Valocký, učiteľ, založil v tomto roku prvý slovenský spevokol. V roku 1903 bolo založenie Potravného družstva vo Vieske (dnešné pohostinstvo Jednoty). • 10.9.1910 bola založená Ľudová banka vo Vieske, 15.6.1912 sa spojila so Sporiteľňou v Martine a 31.8.1912 s Tatra bankou. V roku 1924 sa Tatra banka presídlila do Turčianskych Teplíc. • 25.1.1919 bola založená Občianska beseda, ktorá rozvíjala kultúrno-spoločenský život. • V roku 1938 upravili námestie pred hotelom Vyšehrad, postavili pomník padlým v prvej svetovej vojne, urobila sa aj čiastočná kanalizácia. • V roku 1949 zlúčenie s Turčianskymi Teplicami. • Obyvatelia: V roku 1784 - 283 ľudí V roku 1822 356 ľudí V roku 1900 415 ľudí V roku 1930 673 ľudí V roku 1940 767 ľudí V roku 1948 654 ľudí


Diviaky

• Ležia severozápadne od Turčianskych Teplíc na nive a naplavenom kuželi potoka Žarnovica. Nadmorská výška v rozmedzí 459 - 512 m n. m. Diviaky boli pôvodne kuriálnou obcou, t.j. podliehali len niektorým druhom daní. Takéto obce nemali samosprávu, teda richtára.V 18. storočí obecná správa už poddanskej obce používa pečiatku s obecným erbom na ktorom je skrížená kosa so sekerou, čo vyjadruje zamestnanie obyvateľov v poľnohospodárstve a ako drevorubači. • V 12. storočí Diviaky patrili jednej z najstarších a najbohatších veľmožských rodín na Slovensku Diviackovcom. Patril k nim i Vyšehrad. Po zániku panstva Diviackovcov na Vyšehrade v rokoch 1235 - 1277 zanikla sláva Vyšehradu ako centra Turca. • Pomenovanie Diviak v minulosti: Dyvak, Divék, Dyweck, Dyuek, Diwek, Gyuuek. • V 17. storočí bol postavený renesančný kaštieľ ( presnejší údaj nie je známy -okolo roku 1630). • V rokoch 1745 - 1747 bola vykonaná prestavba kaštieľa, ktorý tak získal charakter opevneného kaštieľa. V roku 1839 bol kaštieľ opustený. • V roku 1754 bola postavená sýpka a maštaľ ako hospodárska súčasť kaštieľa. • V polovici 18. storočia bol postavený nový rokokový kaštieľ. • V roku 1833 pribudla v obci zvonica z vlastných nákladov občanov. • V roku 1854 bola postavená nová evanjelická škola. • V roku 1872 bola postavená železničná stanica v súvislosti s výstavbou železnice Vrútky-Horná Štubňa-Plešivec. • V roku 1888 bol založený "Dobrovoľný hasičský zbor", postavená bola hasičská strážnica s novokúpenou dvojkolesovou ručnou striekačkou. V roku 1913 bola kúpená štvorkolesová ručná striekačka. • V 19. storočí (počas I. svetovej vojny, v roku 1916) postavila židovská rodina Leopolda Lichtensteina v Diviakoch pílu. Podnik sa stal základom drevárskeho podniku Drevina. • V roku 1912 bolo odohraté prvé ochtnícke divadlo v Diviakoch. • V apríli 1943 postavil Samuel Bibza továreň na nábytok. • V máji 1944 bol v Diviakoch založený Revolučný národný výbor. • Po II. svetovej vojne, v rokoch 1952 - 1957, bol reštaurovaný renesančný kaštieľ . • Obyvatelia: V roku 1785 - 364 ľudí V roku 1828 576 ľudí V roku 1921 492 ľudí V roku 1930 903 ľudí V roku 1948 750 ľudí V roku 1961 1000 ľudí
V roku 1952 MNV v Diviakoch odsúhlasilo zlúčenie s Turčianskymi Teplicami

 

Dolná Štubňa

- založili ju na území panstva Dolná Mútna. Majitelia tohto rozsiahleho panstva prišli do Turca v 13. storočí. Obec sa prvý raz spomína v darovacej listine uhorského kráľa Ladi­slava IV. Kumánskeho z roku 1281 pri určovaní hraníc kú­peľov a Hájskeho panstva: „... idúc cez Žarnovicu dôjde sa západne ku hradskej ceste až po chotár dediny Kozmovej...“ Kozmos sa so svojou rodinou usadil pri potoku. Prví obyva­telia obce museli vynaložiť veľa námahy pri klčovaní a vy­paľovaní lesa, aby získali potrebnú pôdu na obživu. Všade dookola stála veľká hustá hora. Jej pomenovanie vyjadruje nepreniknuteľnosť a bázeň - Čierna hora, Mútna hora, Rov­ná hora. Mútňanskí páni boli kráľovskými služobníkmi ako lovci a rybári a dobrovoľne služobníčili počas kráľovských poľovačiek, za čo získali slobodu. Mútňanskí páni dosídlili územie nemeckými kolonistami. Okolo roku 1364 spravo­vali Dolnú Štubňu podľa mestského krupinského práva. Hlavným znakom bola slobodná voľba richtára, ktorý mal svoje privilégiá, predovšetkým dedičnú hodnosť. Výrazným znakom jeho kompetencie bola súdna kompetencia v bež­ných sporoch miestneho obyvateľstva. Aj osadníci mali isté slobody. Koniec dedičného richtárstva v Dolnej Štubni nastal po súdnom pojednávaní 14. septembra 1499 pred Turčianskou stolicou, keď richtár Juraj za 184 zlatých duká­tov a desať meríc pšenice predal dedičné richtárstvo hájskemu pánovi Michalovi Majténimu. Tým obec stratila suvere­nitu a stala sa poddanskou obcou. V rokoch 1532 až 1848 pripadla Kremnici. Roku 1549 mala Dolná Štubňa 30 domácností a jeden z najstarších mlynov v Turci. V 15. a 16. storočí má vý­znamnú úlohu ako jediná mýtnica v Turci na prevoz medi. olova, textilu, živých rýb. Dovážaný tovar pochádzal z Mo­ravy, Sliezska a Poľska. Roku 1722 mýto v Dolnej Štubni, ale aj v Sklenom a Dubovom zrušili. Od roku 1565 sa významný roľník z Dolnej Štubne Ma­tej Holeš stal správcom celého Hájskeho panstva. Jeho pri­činením sa rozmohla celá obec a jemu zverené panstvo. V Háji založil chmeľnicu, v Dolnej Štubni pivovar, v roz­siahlych rybníkoch v Dolnej Štubni a v Háji dozeral na chov rýb, bol vynikajúcim lesným a vodným hospodárom. Pod jeho vedením sa rozširovali plochy ornej pôdy klčova­ním a žiarením lesa. Vynikal v pestovaní strukovín, dobre sa mu darilo v chove dobytka, pod jeho dozorom boli aj kúpe­le, kde sa vzorne staral o hostí. Bol aj diplomatom ako zá­stupca na rokovaniach s turčianskymi zemanmi na sto­ličných schôdzach. Po ňom sa zachovalo pomenovanie dolného konca Dolnej Štubne, ktorý sa dodnes nazýva Holeška. Tak ako celý Turiec ani Dolná Štubňa nebola ušetrená od nájazdov vojakov počas protihabsburských povstaní v 17. storočí. Obec „navštívili“ vojaci Štefana Bočkaia, Gabriela Betlena i Imricha Tôkôliho. Dlhé a neutešené ro­ky vojen, zničené polia i poľnohospodárstvo korunoval mor. Obyvateľstvo obce sa živilo najviac poľnohospodárstvom, prácou v horách a predajom vápna. Po roku 1808, keď dedina vyhorela, a po veľkom suchu v rokoch 1846 - 1847 obyvatelia obce pre neúrodu trpeli veľkým hladom. Nie­ktorí sa vysťahovali do USA a Ruska. Zhruba o 20 rokov neskôr bola veľkým požehnaním pre Dolnoštubňanov vý­stavba železníc Vrútky - Zvolen a Diviaky - Banská Bys­trica, pri ktorej našli zamestnanie viacerí obyvatelia de­diny. Obec si zachovávala svoju kultúrnu úroveň. Od konca 16. storočia mala kostol zasvätený sv. Anne, roku 1863 zriadili poštu, od roku 1641 školu, ktorú potom dvakrát znovu postavili, od roku 1925 mali obecnú knižnicu a v ob­ci hrávali aj ochotnícke divadlá. Od roku 1889 majú veľ­mi aktívny hasičský spolok. Cez Dolnú Štubňu prechá­dzali i slovenskí dobrovoľníci, vojská generála Harkovského, neskôr ruské vojská cára Mikuláša I. Traduje sa, že sa tu počas prenasledovania skrýval J. M. Hurban, na­pokon tu zomrel aj uznávaný Karol Kuzmány. Obec Dol­nú Štubňu spája s Turčianskymi Teplicami kúpeľný park.

 

Turčiansky Michal

- je hrdý na to, že má na pôvabnom pahorku najstaršiu archi­tektonickú pamiatku v hornom Turci, a to Kostol sv. Micha­la z roku 1264. Až pri ňom sa postupne rozložila dnešná dedina. Zem na výstavbu kostola daroval kráľ Belo IV. z po­zemkov okolitých obcí Háj, Diviaky, Rakša. Zemani z oko­litých dedín sa po nasledujúcich storočiach snažili získať naspäť odňatú pôdu, ale to sa im nepodarilo a napokon sa chotárne hranice medzi Michalom a Hájom ustálili roku 1430. Prvým vlastníkom osady okolo kostola aj Rakše a Zorkoviec bol Michal Peter Turóci de Pijer. Obec Michal patrila Turóciovcom až do 16. storočia. Potom sa Margita Turóciová (rod zostal bez mužského potomka) vy­dala za Vavrinca Náriho, ktorý tak získal majetky v južnej časti Turca. Náriovci sa obohatili majetkami aj v severnej časti Turca, takže po Révaiovskom panstve mali najväčšie majetky v Turci a kúriu v Michale. Okrem nich žili v Mi­chale aj iné zemianske rody - Rakšániovci, Okoličániovci. Zrušením poddanstva roku 1848 zanikli do veľkej miery aj zemianske majetky v Michale. Až v 19. storočí postavili už druhý mlyn aj s pílou na riečke Somolici. V tom období pracoval v dedine aj pivo­var. Okrem poľnohospodárstva sa obyvatelia Michala (roku 1828 ich bolo až 210) zaoberali príležitostnými remeslami. Roku 1821 postavili v dedine školu, no roku 1910 už do novej školy dochádzali deti z Diviak, Dubového, Rakše a Zorkoviec. Po vzniku 1. ČSR sa z remesiel rozvíjalo krajčírstvo, obuvníctvo, remenárstvo, kolárstvo apiliarstvo. In­vestovalo sa do stavby ciest a mostov cez Somolicu a Rakšianku. Vybudovala sa cesta od michalského kostola do Rakše a okolo nej vysadili roku 1936 tristo stromov. Potreb­ná cesta spájala obidve obce. Kolársku dielňu roku 1939 po elektrifikácii obce adaptovali na obecný dom. V Rakši vybudovali roku 1936 hospodársku školu pre 14- až 16-ročnú mládež, ktorá bola spoločná aj pre Michal. V tejto obci pra­covala mládež v Doraste mládeže, kde nacvičovali divadel­né hry a o rozvoj spoločenského života sa staral aj Dobro­voľný hasičský zbor. Najväčšou udalosťou v dedine po 2. svetovej vojne bol príchod Slovákov z Rumunska. Okres im umožnil na býva­lých farských pozemkoch postaviť rodinné domy a začať novú existenciu na Slovensku. K Turčianskemu Michalu sa roku 1951 pripojili Zorkovce a potom roku 1971 spoločne na prospech obidvoch dedín prijali rozumom aj srdcom zlúčenie s mestom Turčianske Teplice.

 


 

dnes je: 24.5.2017

meniny má: Ela

webygroup

Deutch version
English version
Úvodná stránka